Poďme pekne po poriadku. Katedra žurnalistiky patrí pod Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a je zastrčená na Bohom a robotníkmi zabudnutej Štúrovej ulici, v rohu, oproti Akademickému klubu. Pomery pozná každý, kto tu študoval, študuje, alebo bol čo i len na prijímacích skúškach. Zúfalí študenti sa snažili riešiť svoju bezmocnosť petíciou proti zlému stavu fakulty, kvalite vyučovacieho procesu, neaktívnemu vedeniu fakulty i docentovi Jaroslavovi Bučekovi.
Petíciu som nevytvoril a dostala sa ku mne neskôr, ako sa o nej dopočul pán docent Buček. Nebudem hovoriť, či som ju podpísal, či nie. Na jej podpísanie mám plné právo a aj keď nie so všetkým v petícii som stopercentne súhlasil a súhlasím, po posledných udalostiach ma veľmi veľa ľudí sklamalo.
Po možno zbytočnej medializácii sa petícia obrátila proti študentom. Za to, že sa v týždenníku Šarm ocitol novinársky prejav (článok) postavený na jednom bode z petície, nenesú študenti žiadnu zodpovednosť. Vymyslela a zrealizovala ho bývalá študentka katedry, čo by ju, samozrejme, mohlo viesť k miernej zaujatosti. Žiaľ, všetko z jej článku je založené na pravde a poskytla reálny obraz o hodinách pána Bučeka. Prílišná bulvarizácia prípadu však študentom a petícii skôr uškodila.
Študenti chcú len dve veci - nenechať si skákať po hlave a aby katedra žurnalistiky spĺňala parametre Univerzity Komenského ako najlepšej univerzity v krajine. Obe, základné veci, v súčasnosti chýbajú. Pozrime sa na petíciu študentov detailne, pretože, ako si všetci myslia, nie je „len o Bučekovi“.
ÚVOD
PRAVDA. Nielen študenti, ale drvivá väčšina pedagógov kritizuje stav katedry žurnalistiky. Nulové vybavenie musia kryť pedagógovia vlastnými kontaktami - moderátor správ RTVS Ľubomír Bajaník bráva študentov do Slovenskej televízie, bývalý moderátor RTVS Igor Haraj zase do rozhlasu. Katedra nedisponuje žiadnou vlastnou kamerou a, zatiaľ, ani vlastným rádiom, hoci o ňom sa diskutuje už roky.
Študenti na stav katedry reagujú, ale o jej biednom stave vedia a súhlasia s ním aj pedagógovia. Jej úrovni sa vysmievajú aj univerzity z celého Slovenska. Fakulta má poteciál, ktoré pasívne vedenie nechce dosiahnuť. Kritika prichádza neustále, hovorilo sa v minulosti, hovorilo sa počas štrajku, ale márne.
Denisa Gdovinová v článku „Ako mám splniť túto úlohu“ právom kritizovala vedúcu katedry Svetlanu Hlavčákovú, ktorá pre katedru predstavuje väčšiu brzdu ako ktokoľvek iný, že si počas verejnej diskusie v čase štrajku učiteľov ani raz nezapísala podnet študenta o zlepšovaní štúdia. Ona na to neskôr na škole reagovala: „Ja si zapisovať nemusím, lebo si pamätám,“ ale na otázku, prečo nič nerieši, neodpovedá. A ako sa už písalo aj v médiách, aj s pamätou má zrejme problémy, keď po prvej medializácii hovorila, že študenti sa doteraz nijak nesťažovali.
PRVÁ TÉMA
PRAVDA. Počuli ste o fakulte žurnalistiky predtým, ako ste videli Bučeka po piatich rokoch na obálke časopisu? Pochybujem. Ak aj sa vedenie sťažuje, že táto medializácia vrhá na katedru zlý dojem, môže si za to len samo. Malo dosť priestoru prezentovať fakultu lepším spôsobom.
Vedenie katedry sa rado vyhovára na chýbajúce financie pri otázke rozvoja katedry. Snahu o ich získanie ale nemá. Tak, ako nemá snahu o jej samotný rozvoj, medializáciu, organizovanie či participáciu pri podujatiach. Ak sa aj počas štúdia stretnete s ľuďmi z oboru, bude to počas podujatí, ktoré zorganizujú samotní študenti, nejaká organizácia, alebo ojedinele, ak pedagóg pozve na hodinu svojho (bývalého) kolegu či kamaráta.
Žurnalistika by bezpochyby mala patriť medzi najrýchlejšie sa rozvíjajúce katedry, jej predmety a ich obsah to ale vôbec nereflektujú. Alebo viete si predstaviť, že študujete IT a máte predmet, kde sa učíte pracovať s písacím strojom? A keď potom získate na školu prvý počítač a celý svet už s ním bude pracovať, budete čakať s jeho zavedením do výučby až do ďalšej akreditácie odboru?
DRUHÁ TÉMA
Áno, vidíte dobre. Buček nie je ani prvou témou, ani najdlhšou. Pokiaľ si myslíte, že celá petícia je vytvorená kvôli nemu, mýlite sa. Ale je jej súčasťou, právom.
PRAVDOU je, že sa nedá namietať voči ničomu, čo je k docentovi Bučekovi napísané v petícii. Jeho správanie, prejav i komunikácia so študentmi je často na hranici a neraz sa stalo, že všetky hranice prekročila. A smerovalo to až k psychickej šikane, slovu, ktoré vyštudovaný psychológ Buček tak nerád počuje a ohradzuje sa poučkami.
Nie je normálne, aby mal pedagóg záchvaty zúrivosti, keď ho niekto osloví doktor a nie docent. Nie je normálne, aby si k ženám, ktoré tak spravia, napísal do zoznamu k mene slovo „KRAVA“. Žiadny príbeh, ani o plačúcich či vracajúcich študentoch, ani o kompenzovaní (má veľký čierny Jeep, mimochodom), nie je vymyslený. Každý študent, čo má za sebou aspoň semester, má príbehov v talóne dosť.
Pán docent má ťažkú povahu. Je narcis a egoista, ako skoro my všetci, lenže to nedokáže držať na uzde. Jeho snaha o autoritatívnosť často presahuje medze. Neraz prejavoval prvky psychicky chorého človeka. A to je problém, ktorý treba vyriešiť. Keď sa nedávno vravelo, že by práve on mohol byť vedúcim katedry, tak síce by mal možno všetky predpoklady fakultu posunúť ďalej a bojovať za ňu, ale zároveň sa všetci študenti báli, že svoju pozíciu bude počas svojich prednášok zneužívať a dá to všetkým pocítiť.
Buček ako pedagóg spravil pre študentov veľa. Hoci si na niekoho zasadne, neznamená to, že to preňho automaticky znamená na škole koniec. Aj keď mnohým dal svoju "veľkosť" pocítiť pri prijímačkách, mnohí sa napriek tomu na školu dostali. Mnohých posunul bližšie k ich snu dostať sa do médií. Mnohým dokázal odovzdať vo svojich hodinách posolstvo, ktoré chce študentom dať. Mnohí ho majú radi. Ale nikto nemôže povedať, že nemá svoje muchy. Ani študenti, ktorí sú na škole dva mesiace a len teraz prišli z prešovskej masmediálky a do Nového Času hovoria, ako majú Bučeka radi a je bezchybný... Jeho pomstychtivosť pramení z jeho charakteru a povahy. Jeho nerovnocenný prístup je známy všetkým. Šancu dá každému, ale jeho správanie je ku každému mimoriadne rozdielne a odráža sa to aj pri záverečnom hodnotení.
Vrcholom ľadovca je, keď na hodinách, na ktorých so študentami rieši petíciu, povie iné slová, ako do médií. Kým študentom povie, že im rozumie, ak nie sú stotožnení s kamerou, ktorú na hodinách rád používa, Novému Času povie, že si študenti pomýlili školu. Takže všetci, čo chcú robiť print, web alebo rozhlas, tí všetci si pomýlili školu. A drísty o tom, že nik neopakoval skúšku na druhý termín, sú klamstvá na druhú. Je známe, že niektorým druhú šancu ani dať nechcel.
Buček však rozhodne nie je jediný, ani hlavný dôvod spísania petície. Áno, je prísny, má veľmi vysoké nároky (hoc nie najvyššie spomedzi pedagógov, zdravím profesorku Serafínovú), ale na vysokej škole nemajú čo primitívne predmety a požiadavky hľadať. V živote sa stretnete, najmä ako žurnalista, s oveľa väčšími problémami, ako je Buček. Preto to ani nemôžeme označiť dôvodom petície. Dôvody sú iné a vážne.
TRETIA TÉMA
PRAVDA. Keď sa absolentov, ale i súčasných študentov spýtate na obsah predmetov, povedia vám, že v každom ide zhruba o to isté. Len ťažko sa totiž hľadajú rozdiely. A hoci sú v petícii predovšetkým hodiny docenta Bučeka, tejto kritike sa nemôžu vyhnúť ani ostatní. Vo všetkých predmetoch ide o teóriu a zväčša rovnakého charakteru. Praktických predmetov je len zopár a katedra ich postráda.
Tak, ako hovorí štvrtá téma:
ŠTVRTÁ TÉMA
PRAVDA. Hoci počet predmetov je dostatočný, ich odkaz je chabý a úroveň občas nadhodnotená, občas výrazne podhodnotená. Hoci počet pedagógov je dostatočný, ich prístup veľmi slabý a študentom v podstate nič nepovedia. Česť pedagógom ako sú pani Follrichová, či páni Bajaník, Kubínyi, Hacek, Haraj, Horváth či Maloch, ktorých predmety sú poväčšine študentom ozaj prospešné.
PIATA TÉMA
PRAVDA. Niet mediálnych ateliérov (jediná praktická hodina na katedre), kde by sa táto téma neriešila. Študentmi i pedagógmi. Nulové vybavenie katedry je hanbou tejto katedry. Nebyť pedagógov, ktorí študentov berú do svojej druhej práce v televízii či rádiu, aby im ukázali, ako sa natáča, nahráva, pracuje s mixpultom, moderuje, či robí rozhovor, na katedre žurnalistiky by sa študenti nič praktické nenaučili. Alternovať zlé vybavenie mobilmi je amatérske. Nonsensom sú hodiny, ktoré môžete absolvovať iba v prípade, ak máte vlastné technické vybavenie (napr. Žurnalistická fotografia).
ŠIESTA TÉMA
PRAVDA. Príbeh populárneho moderátora Jula Viršíka, ktorý do druhej polovice každej práce, ktorú na škole odovzdával, vetu: „Ak sa sem niekto dočíta, dostane odo mňa basu piva.“ a až v asi piatom semestri mu na to niekto prišiel, je na katedre žurnalistiky stále reálny. Študenti prác napíšu pomerne dosť, spätná väzba však mimoriadne chýba. Je všeobecne známe, že pedagógovia práce ani nečítajú, iba sledujú formálne veci - napísané zdroje, členenie na kapitoly, a pod. Obsah ich nezaujíma a prax študentov už vôbec.
Aj docent Buček nazýva študentov slovami typu „kamaráti“ či „parťáci“, reálny prístup však s týmito osloveniami vôbec nezodpovedá. Podobne môžeme hovoriť aj o docentke Hlavčákovej a iných. Opäť česť už vyššie menovaným pedagógom.
SIEDMA TÉMA
PRAVDA. Konzultačné hodiny sú dvojsečná zbraň. Na jednej strane je pozitívne, že v jednom čase nájdete na škole všetkých pedagógov. Druhá vec je ale tá, že prakticky ich nemáte šancu všetkých stihnúť a zároveň reálne skoro nikto nie je vrámci svojich konzultačných hodín vo svojom kabinete. Nehovoriac o vlastnej skúsenosti, kedy som išiel k profesorke (nebudem menovať, ale tých veľa nie je) na konzultačné hodiny, ona meškala 40 minút a poslala ma domov, pretože „na mňa nemá čas“.
RIEŠENIA
Dostávame sa k časti, pre ktorú možno ja, možno iní študenti uvažujú, či petíciu podpísať. Nikto sa báť nemôže. Keď sa niektorí študenti neboja takúto petíciu spísať, podpísať ju sa nemôže báť ani najväčší zbabelec. A nemôže ho odradiť ani zaujatý Nový Čas, ktorý reportáž uzavrie nezmyselnou vetou: „Aké mená budú na petícií sa dozvieme v najbližších dňoch.“ Pretože k menám sa dostať nemôže.
Nedovolím si tvrdiť pedagógom, čo a ako majú robiť. Ako študenti však máme právo bojovať za aspoň elementárnu slušnosť a základné veci. Z navrhovaných riešení by mohli pedagógovia vychádzať, nemôžeme im to však nakázať či tvoriť si podmienky.
Neštrajkujeme, ale ticho už byť nesmieme. Chceme niečo vyštudovať, nielen sa prepracovať k titulu.
Ľudia z praxe vedia o žurnalistike viac, ako ktokoľvek iní. Nie každý môže byť dobrý pedagóg, pri tvorbe študijného plánu by však mali byť predovšetkým ľudia z praxe. Predmety, ich zameranie, musia byť prispôsobné požiadavkám trhu, študentov, trendov a doby, ktorá sa mení častejšie, než sa udeľuje odboru akreditácia.
Vedúca katedry pani Hlavčáková kritizuje študentov, že sa prípad medializuje a nerieši sa interne. Len málokto však vie, že to nie je prvýkrát, čo sa študenti „obuli“ do vedenia katedry či pedagógov. Problémy s Hlavčákovou aj Bučekom už nedávno dekan riešil, ale dopadlo to neúspešne. Pár dní boli k sebe na katedre všetci milí a zlatí, no po čase začali obaja dokazovať svoju veľkosť a študenti, ktorí sa dovolili ozvať, na to doplatili.
Školstvo má svoje problémy a jedným z nich je, že sa študenti nevedia ozvať. Žiaľ, niekde je už nutná aj medializácia, hoci nie je vždy šťastne prevedená. Zo strany študentov, ktorí petíciu spísali, nebolo snahou dostať ju do médií. Z toho, že to nejaký zúfalec poslal a novinári sa toho chytili, nemôžeme vychádzať.
Petícia nie je výmyslom piatich ľudí, podpísala ju už viac ako nadpolovičná väčšina študentov. Verme teda, že na katedre žurnalistiky, vo filozofickej fakulte, i celom školstve sa niečo začne diať.
***
(aktualizácia 10. apríl, 17:00) ***
(aktualizácia 11. apríl, 10:30) Predchádzajúca aktualizácia stiahnutá na podnet študentov.
IN
